Obsah článku
Zadávanie domácich úloh má na žiakov nezanedbateľný účinok – zďaleka však nie až taký dobrý, ako by sme si mysleli.
„Neexistuje žiadny jednoznačný dôkaz o tom, že by akékoľvek množstvo domácich úloh, ktoré dostávajú žiaci na prvom stupni základných škôl, nejakým spôsobom zlepšovalo ich študijné výsledky.“
Toto vyjadrenie u mnohých pravdepodobne vyvolá pobúrenie až znepokojenie bez ohľadu na to, na ktorú stranu sa v tejto otázke prikláňajú.
Jeho autorom je však Harris Cooper, profesor psychológie na Dukeovej univerzite v Severnej Karolíne a popredný odborník ohľadom domácich úloh a ich účinkov na žiakov.
Môže byť teda naozaj pravda, že tie hodiny a hodiny, keď sme našim deťom zakazovali hrať sa a napriek ich slzám sme ich nútili sedieť nad domácimi úlohami, boli úplne zbytočné?
Že milióny rodín absolvujú každý večer rituál, ktorý nemá žiadny zmysel? Domáce úlohy boli odjakživa tak bezvýhradne považované za samozrejmosť, že väčšinu rodičov nikdy ani nenapadne zamyslieť sa nad ich opodstatnenosťou.
Aká kacírska myšlienka!
Keby sme sa však pozreli na fakty zblízka, zistili by sme nasledujúce – plnenie domácich úloh síce žiakom prináša určité pozitíva, tieto pozitíva sa však odvíjajú od veku žiaka.
Výsledky výskumov prezrádzajú, že žiaci prvého stupňa základných škôl si najviac odnesú práve z priameho vyučovania v triede – všetky školské úlohy, ktorým by sa žiaci mali venovať mimo priameho vyučovania v škole, a teda vrátane domácich úloh, sú jednoducho zbytočnou prácou navyše.
No ani na druhom stupni situácia nie je iná – vzťah medzi domácimi úlohami a lepšími učebnými výsledkami je takmer nulový.
Až vo veku, keď žiaci už nastupujú na štúdium na strednej škole, je možné pozorovať určitú súvislosť medzi plnením domácich úloh a lepším študijným priemerom. Aj toto má však svoje prirodzené hranice.
Lepšie výsledky dosahovali študenti stredných škôl len v tom prípade, keď netrávili pri domácich úlohách viac než dve hodiny denne. Domáce úlohy, ktorých trvanie presahovalo dve hodiny denne, mali na učebné výsledky postupne presne opačný efekt.
Výsledky výskumov hovoria úplne jasne
vysvetľuje Etta Královec, profesorka pedagogiky na Arizonskej univerzite, „pre žiakov základných škôl neplynie z plnenia domácich úloh žiadny skutočný úžitok“.
Ešte skôr, než pôjdeme ďalej, bude užitočné vyvrátiť jeden mýtus, podľa ktorého sa tieto výsledky zakladajú len na hrsti slabo a narýchlo vykonaných výskumov.
Pravdou je presný opak. Už v roku 1989 profesor Cooper zozbieral údaje zo 120 výskumov a experimentov ohľadom účinkov domácich úloh na žiakov, ku ktorým v roku 2006 pribudlo ešte ďalších 60 podobných výskumov.
Ani z detailnej a komplexnej analýzy všetkých týchto výskumov nevyšiel žiadny presvedčivý dôkaz o tom, že by zadávanie domácich úloh žiakom prvého stupňa základnej školy viedlo k zlepšeniu ich učebných výsledkov.
Táto rozsiahla analýza však prezradila niečo iné, a síce, že domáce úlohy postupne viedli u detí k vytvoreniu si negatívneho postoja voči škole.
A práve v tom je problém
Domáce úlohy majú na mladých študentov vplyv, avšak nie dobrý. Dieťa, ktoré práve len začalo chodiť do školy si predsa zaslúži, aby si k učeniu vytvorilo pozitívny vzťah a lásku.
Zadávanie domácich úloh hneď od prvého dňa v škole však vedie k presne opačnému účinku – mnohé deti začnú mať averziu nielen voči škole, ale aj voči domácim úlohám, keď už budú staršie, alebo celkovo voči učeniu ako takému, či pokračovaniu štúdia na strednej alebo vysokej škole.
A treba si uvedomiť, že je to dlhá cesta. Dieťa v prvom ročníku základnej školy má pred sebou ešte 13 rokov domácich úloh.
Treba spomenúť aj to, že v tomto procese utrpia aj osobné vzťahy v rodine. Ohľadom domácich úloh vedú tisíce rodín deň čo deň náročný boj. Zúfalí rodičia deťom každú chvíľu pohrozia, ale hneď na to sa im líšky.
Nadmieru unavené deti zase vzdorujú a plačú. Namiesto toho, aby na konci dňa mali rodičia so svojimi deťmi k sebe bližšie a navzájom sa podporili, v príliš mnohých rodinách sme svedkami toho, ako sa točia v začarovanom kruhu v zmysle „už si si urobil domácu úlohu?“.
Navyše je takmer isté, že tí najmladší žiaci si ešte nebudú vedieť poradiť s domácimi úlohami sami – aby si spomenuli na všetky úlohy, ktoré bude treba urobiť, ako aj na to, ako ich urobiť, budú potrebovať pomoc dospelej osoby.
Deti si tak potom postupne a nepozorovane zvyknú na to, že tu vždy bude nejaký dospelý, kto im bude s domácimi úlohami pomáhať, či presnejšie, domáce úlohy za nich robiť. Rodičia sa tak často stanú akýmsi „dozorcov“ nad domácimi úlohami.
A okrem toho, že byť takýmto „dozorcom“ je špinavá a nevděčná práca, tohto úlohy sa rodič potom nezbaví ani v čase, keď už bude jeho dieťa študentom na strednej škole.
Výsledkom je potom nielen neustály konflikt medzi rodičom a dieťaťom, ale aj to, že rodič v úlohe „dozorcu“ nad domácimi úlohami vlastne podkopáva jeden z hlavných cieľov domácich úloh – naučiť dieťa zodpovednosti.
Zástancovia domácich úloh argumentujú tým, že domáce úlohy pestujú u žiakov zodpovednosť, upevňujú a prehlbujú pochopenie učiva, ktoré sa učili v škole, a tiež napomáhajú vzniku väzby medzi školou, domovom a rodičmi.
Ničméně rodič, ktorý sa o svoje dieťa zaujíma, sa o jeho prospechu tak či tak dozvie jednoducho zo žiackej knižky či rozhovorom s dieťaťom o tom, čo v škole robili.
Splnenie pridelených domácich úloh by ani zďaleka nemal považovať za mierku či kritérium skutočného progresu svojho dieťaťa.
Zodpovednosti sa deti učia denne mnohými spôsobmi – ísť vyvenčiť psa, nakŕmiť mačku či upratať si hračky je len pár príkladov z mnohých.
Ak vyžadujeme od 6-ročného dieťaťa, aby si v škole nezabudlo čiapku a nádobku od desiate, vyžadujeme tým od neho primeranú zodpovednosť, a tak sa ju aj naučí.
Ak vyžadujeme od 8-ročného dieťaťa, aby sa oblieklo, ustlalo si posteľ a každé ráno sa samo usadilo za stôl k raňajkám, ide podobne o primeraný spôsob, ako ho naučiť zodpovednosti.
Na rozvoj a posilnenie osobnosti dieťaťa je učenie sa zodpovednosti len jedným z mnohých faktorov, hoci veľmi dôležitým. Pre rovnováhu a kvalitu života sú pre dieťa rovnako dôležité aj činnosti a faktory mimoškolského charakteru, ako napr. kvalitný spánok, dobré rodinné vzťahy či pravidelný čas vyhradený na hru.
Tieto činnosti a faktory potom u dieťaťa priamo ovplyvňujú a podporujú pamäť, schopnosť sústrediť sa, správanie a jeho učebný potenciál. Nevyhnutné znalosti v tých najdôležitejších predmetoch si žiaci upevňujú každý deň v škole počas vyučovacích hodín.
Čas mimo školského vyučovania je však veľmi vzácny pre rozvoj iných, ale rovnako potrebných aspektov osobnosti dieťaťa
Ak premýšľate nad tým, čo by mohlo byť pre dieťa na prvom stupni základnej školy lepšie než tradičné domáce úlohy, odpoveď je jednoduchá – čítanie. To znamená, že keď je dieťa doma, buď mu nahlas čítajú rodičia, alebo si číta samo.
Dôležité je, aby bolo pre dieťa čítanie zábavou a aby sa naň tešilo. Ak po dlhom dni v škole už náš malý žiačik doma nemá viac síl zlepšovať sa v čítaní, čítajme mu my a nechajme ho len počúvať.
Okrem čítania by mali byť všetky ostatné úlohy či projekty, ktoré dieťa prinesie zo školy domov, len občasné a dobrovoľné.
Ak domáce úlohy nevedú u dieťaťa k prehĺbeniu jeho lásky k škole či rastu záujmu o učenie, potom takéto domáce úlohy nemajú v dennom programe dieťaťa na prvom stupni základnej školy čo hľadať.
Rodičia žiakov na prvom stupni by mali mať možnosť rozhodovať o tom, ktoré a koľko domácich úloh by ich deti mali dostávať. Uskutočnenie tejto nelehkěj úlohy si treba najprv aspoň vedieť predstaviť na úrovni rodiny, triedy či celej školy.
Rodičia by mali mať možnosť rozhodnúť sa, ktoré domáce úlohy bude ich dieťa robiť. Učitelia by zase mali mať podmienky na vytvorenie takého učebného prostredia, kde by buď domáce úlohy neexistovali, alebo, čo by bolo rovnako raritné, úlohy by boli dobrovoľné.
A hlavne školy a kompetentné osoby by mali venovať viac času štúdiu výsledkov moderných výskumov a podľa nich postupne pretvárať celý vyučovací systém, aby sa do neho znova vrátila radosť pre všetkých zúčastnených.
Domáce úlohy proste nemajú v živote najmenších žiakov čo hľadať. Nijako nezlepšujú ich učebné výsledky a hlavne existujú aj užitočnejšie spôsoby, ako by deti mimo školského vyučovania mohli tráviť svoj čas.
