Obsah článku
V detstve sme jazdili v autách bez bezpečnostných pásov a airbagov. Fľaštičky s liekmi nemali bezpečnostné uzávery, dvere často neboli zamknuté a skrine sa vôbec nezamykali.
Pili sme vodu z pítka na rohu, nie z plastových fliaš.
Nikomu by ani nenapadlo jazdiť na bicykli v prilbe. Hrôza! Celé hodiny sme skladali najrôznejšie vozítka z prkna a koliesok od kočíkov a až keď sme sa rútili z kopca, spomenuli sme si, že na nich nemáme brzdu.
Len keď sme takto niekoľko ráz vleteli do tŕnistých šípkových kríkov, zistili sme, že bez bŕzd to nie je ono.
Z domu sme odchádzali ráno a po škole sme sa hrali kde-kade vonku. Domov sme sa vracali, keď sa rozsvietili prvé lampy. Celý deň nikto nevedel, kde sme. Mobily neexistovali.
Občas sme sa porezali, zlomili sme si nohu alebo vyrazili zub, ale nikto nikoho neobviňoval. Proste sa to stalo.
Nikomu ani nenapadlo, že by to nebola len a len naša vina. Pamätáte sa? A koľkokrát sme sa pobili a chodili s modrinami! Len sme si ich nevšímali.
Jedli sme buchty, lizali zmrzlinu a napájali sme sa limonádou, ale nikto z nás nepribral, pretože sme večne niekde lietali a hrali sa.
Z jednej fľaše pilo aj niekoľko ľudí a určite z toho nikto neonemocnel.
Nemali sme playstation, počítače, 165 kanálov satelitnej televízie, cédečka, mobily, tablety ani Internet.
Filmy sme chodili pozerať k tomu, kto mal doma televízor – žiadne videokazety vtedy tiež neboli. Zato sme mali kamarátov.
Chodili sme s nimi von. Jazdili sme na bicykloch, hádzali vetvičky do prúdu potoka alebo riečky, stavali mláčky a hrádze z blata, hrali sme sa na naháňačku, posedávali sme na lavičkách v parku alebo na zábradlí pri škole a rozprávali sa o všetkom možnom.
Keď sme s niekým chceli hovoriť, jednoducho sme za ním išli, zazvonili alebo zaklopali, otvorili dvere … hneď!
Bez dovolenia, bez sprievodu, bez ochrany! Sami v tom krutom a nebezpečnom svete!
Ako sme to vôbec mohli prežiť? Hrali sme vybíjanú s loptou alebo hokej s hokejkami a starými teniskami, zvonili sme na cudzie zvončeky, chodili sme po jablká a hrušky do cudzích záhrad, čerešne sme zjedli i s kôstkami a tie kôstky nám, ku prekvapeniu, v bruchu nezačali rásť. Každý sa aspoň raz pokúsil zapísať do futbalového mužstva alebo na hokej, dievčatá do gymnastiky … nie každý sa tam dostal.
Učili sme sa vyrovnať sa so sklamaním. Naše činy boli naše. Boli sme pripravení niesť následky. Nebolo sa za koho schovať.
Naša generácia dala svetu veľa ľudí schopných riskovať, zvládať problémy a tvoriť niečo, čo tu ešte nebolo, čo ešte neexistovalo. Mali sme možnosť voľby, právo na riziko a neúspech, mali sme zodpovednosť a naučili sme sa s tým všetkým narábať.
