Obsah článku
Zuzana Mauréry nikdy nebola herečkou, ktorá by sa tvárou mierila k šoubiznisu chrbtom. Tentoraz však zašla ďalej ako kedykoľvek predtým – v podcaste Denníka N Reflektor a v podcaste Ľudskosť otvorene prehovorila o niečom, čo ju sprevádza celý život: o poruche príjmu potravy, neustálom myslení na jedlo a o tom, ako jej pomáhajú lieky ako Ozempic či Mounjaro.
Jej telo s látkou nie je úplne kompatibilné
Cesta s modernými liekmi však pre Mauréry nie je bezproblémová. Sama hovorí, že jej organizmus s danou látkou nie je plne kompatibilný a hľadanie rovnováhy je krehké. Preto to rieši v spolupráci s lekármi – nie sama, nie naslepo.
Popri medicíne je jej druhým pilierom pohyb. Šport má Mauréry rada, to nie je pre ňu výzva. Výzva je spojiť všetko dohromady tak, aby sa myšlienky na jedlo konečne upokojili. „Hľadám cestu, lebo ja šport veľmi ľúbim. Ale je to otázka nájsť si nejakú cestu aj pomocou medicíny, aby som bola v kľude,“ vysvetlila.
Kostymérna bez jej čísla – šoubiznisová realita
Tlak na telo v hereckej profesii nie je len pocit – je to systém. Mauréry to pocítila doslova, keď pred kamerovými skúškami prišla do kostymérni a zistila, že tam jednoducho nemajú jej veľkosť. Oblečenie bolo len do čísla 38.
Namiesto horkosti si to vysvetľuje pragmaticky: „Toto, samozrejme, vytvára tlak. Na druhej strane to asi chápem, lebo my sme vlastne tovar a v šoubiznise to takto proste je.“ Vedia, čo predávajú, a vizuálna stránka je súčasťou produktu – herečka to nevníma ako krivdu, ale ako pravidlo hry, s ktorým sa musí vyrovnať.
Branža jej to dávala najavo celý život
Mauréry hovorí, že si je tejto reality vedomá od začiatku kariéry. Obsadzovanie do rolí podľa vzhľadu bolo vždy súčasťou zákulisia, len sa o tom nehovorilo nahlas. „Celý život mi to dáva táto branža pocítiť. Vždy to bolo také v tej zátvorke,“ spomína.
Práve táto dlhoročná skúsenosť jej dáva odvahu hovoriť o tom verejne. Nie preto, aby sa sťažovala, ale preto, lebo vie, že tisíce žien, ktoré ju sledujú, zažívajú podobné tlaky – aj mimo šoubiznisu. A to, čo dlhé roky ostávalo za zatvorenými dverami, si zaslúži byť pomenované.
