Obsah článku
Jana Bittó Cigániková si pred rokom obliekla sesterskú uniformu a nastúpila na neonatológiu na bratislavských Kramároch. Teraz, po roku strávenom pri najmenších pacientoch, hovorí otvorene o tom, čo ju táto skúsenosť stála – aj čo jej dala. Slzy, strach z chyby a chvíle, keď aj tá najlepšia medicína nestačí.
Prečo vôbec siahla po sesterskej uniforme
Ošetrovateľstvo študovala tri roky popri poslaneckom mandáte. Keď získala titul, napísala: „A som sestra. Oficiálne! Ďakujem všetkým, ktorí ma podporovali a držali mi palce.“ Na kritikov, ktorí spochybňovali jej rozhodnutie, reagovala priamo: „Naozaj je problém, že som si nevyložila nohy a nečerpala poslanecký plat, ale tri roky vstávala o šiestej, aby som mohla niečo zlepšiť?“
Motiváciu vysvetľovala jednoducho: chcela zdravotníctvo pochopiť nielen z parlamentných lavíc, ale aj z pohľadu pacienta, zdravotníka a študenta. „A v procese som si to celé zamilovala,“ dodala.
Sestier je málo a systém sa blíži k hranici
Na oddelení narazila na problémy, ktoré sa z parlamentu opisujú ľahšie, než sa riešia. Už po prvej službe upozornila na kritický nedostatok personálu: „Sestier je tak žalostne málo, že ak ich motiváciu pracovať tu nezlepšíme, tak sa to celé čoskoro úplne rozsype. Už teraz niektoré deti nemôžu byť prijaté, nie preto, že by im tu nevedeli pomôcť, ale preto, že niet rúk, ktoré by sa o ne postarali.“
Po roku k tomu pridala ďalší postreh: zbytočné tlačivá a administratíva oberajú zdravotníkov o čas, ktorý by mohli venovať pacientom. A samotné pridávanie peňazí podľa nej nestačí – ak nefunguje systém, peniaze problém nevyriešia.
Politická situácia sa zmenila, práca v nemocnici ostala
Kým nastupovala do nemocnice ako poslankyňa SaS, v apríli 2026 ju strana vylúčila zo svojich radov. Dnes pôsobí v parlamente ako nezaradená poslankyňa a oznámila, že v nasledujúcich voľbách bude na štvrtom mieste kandidátky projektu Sme rodina a Sulíkovci. Na prácu sestry to však vplyv nemalo – na oddelenie chodí naďalej.
„Keď môžem byť súčasťou tímu, ktorý zachraňuje životy, a zároveň tie skúsenosti priniesť tam, kde sa rozhoduje o zákonoch a peniazoch, je to na Slovensku veľmi výnimočné,“ povedala ešte po prvej službe. Dnes to zhrnula osobnejšie: „Teraz som politička a sestra. A jedno zo mňa podľa mňa robí lepšie to druhé.“
Na záver svojho ohliadnutia sa Cigániková poďakovala kolegyniam za trpezlivosť – a to úprimne. „Ďakujem za možnosť byť užitočná a mojim kolegyniam za to, že so mnou mali a ešte budú mať trpezlivosť. Pretože dnes už viem aj to, koľko toho ešte neviem,“ napísala.
Práve táto veta možno najlepšie vyjadruje, čím sa jej rok na neonatológii líšil od väčšiny politických návštev nemocníc. Nie fotka pri postieľke a odchod. Rok dvanásťhodinových služieb, nocí s pochybnosťami a pacientov, ktorých mená si pamätá.
