Obsah článku
Volám sa Miška. Môj manžel je Saša. Vzali sme sa pred siedmimi rokmi. Svadba bola nádherná a zábavná. Hostia nám úprimne priali lásku, vzájomné porozumenie a samozrejme aj deti. Tiež sme sa na ne hneď po svadbe zamerali.
Moje prvé tehotenstvo bolo neúspešné, embryo prestalo rásť, ako sa hovorí „zamrzlo“. Veľmi nám to bolo ľúto a pokračovali sme ďalej v našom úsilí. Ale znova sa všetko pokazilo.
Druhé tehotenstvo bolo ešte horšie než prvé, bolo mimomaternicové. A po operácii som si vypočula strašný výrok – už nikdy nebudem môcť mať deti.
To už bol náš zármutok obrovský. Obaja sme to so Sašom strašne prežívali. Začali sme žiť pre seba, užívať si dobré veci. Ale teraz už je nám tridsať rokov. Máme všetko, čo potrebujeme: byt, chatu, dve autá. Dvakrát ročne si doprajeme výlet do zahraničia, ale v našom živote je cítiť akúsi prázdnotu …
Ako prvý začal o adopcii hovoriť Saša
– Miška, čo keby sme si vzali nejaké dieťa z detského domova? Všetci majú deti … a všetci hovoria len o kočíkoch, kolobežkách a kreslených filmoch … aj ja by som chcel vychovávať bábätko …
– Saša, aj ja som o tom premýšľala, ale nejako som sa bála ti to navrhnúť … A koho by si radšej? Chlapca alebo dievčatko?
– Mne je to jedno, ale radšej by som asi dievčatko, chcel by som ju vychovávať ako princeznú!
– Dobre. Súhlasím.
Začali sme si vybavovať papiere. Vďaka našim majetkovým pomerom sme povolenie na adopciu dostali veľmi rýchlo. A potom nastal slávnostný deň, keď sme sa išli pozrieť na deti do detského domova. Nemysleli sme na novorodencov, na to by sme čakali dlho, ale starších detí tam bolo mnoho.
Keď sme tam prišli, deti sa hrali na dvore. Stáli sme v diaľke a rozhliadali sme sa. Vtom som pocítila, že ma niekto ťahá za sukňu. Keď som sa pozrela dolu, videla som blonďavé dievčatko so vtipnými pehami. Mohla mať tak tri alebo štyri roky.
Usmiala sa a spýtala sa ma
– Teta, nie si náhodou moja mamička?
Srdce sa mi takmer zastavilo. Vôbec som nevedela, čo mám odpovedať, ale z očí mi vytryskli zradné slzy a z úst mi samovoľne vyšli tieto slová:
– Áno, moja drahá, prišli sme sem s tatínkom za tebou!
Saša vzal dieťa do náručia a išli sme k riaditeľovi detského domova
Volal sa Alexej Pavlovič. Keď nás uvidel s touto malou dievčinkou v náručí, odmietavo s troškou ľútosti pokýval hlavou a požiadal vychovávateľa, aby si dieťa zobral. Potom nás uviedol do svojej kancelárie, aby sme sa porozprávali.
– Viete … ono je to trochu zložitejšie … táto dievčinka nie je sama …
Hneď som Alexeja Pavloviča prerušila:
– No a čo, tak si vezmeme obidve! Má ešte bratríčka?
– Nie, nie, má dve sestry … Sú to trojčatá. Vezmete si ich všetky?
Saša a ja sme len zamrkali. Tri rovnaké princezné? To tiež existuje?
– Rodičia sa ich vzdali?
– Ich matka bola naša zverenka. Bola ešte veľmi mladá, keď otehotnela … A zrazu sa jej narodili tri deti a jej organizmus to nevydržal: deti sa podarilo zachrániť, ale ju nie … Nikto si ich nezobral. Kto potrebuje tri naraz? Ale rozdeliť ich jednoducho nemôžeme!
– My ich chceme!
Povedal Saša presvedčivo a postavil sa.
– Poďme, ukážte nám ich všetky! Ako sa volajú?
Máša, Dáša a … Saša … budete mať menovkyne …
Ponáhľali sme sa za dievčatami. Okamžite sa k nám správali ako k vlastným, zasypali nás otázkami a rozprávali nám svoje príbehy.
O pár dní neskôr sme ako piati išli vybrať nový veľký byt, pretože pre našu, teraz už početnú rodinu, sme potrebovali veľa miesta!
