Obsah článku
V detstve sme jazdili v autách bez bezpečnostných pásov a airbagov. Fľaštičky s liekmi nemali bezpečnostné uzávery, dvere často neboli zamknuté a skrine sa vôbec nezamykali.
60., 70., 80. a 90. roky
Pili sme vodu z fontány na rohu, nie z plastových fliaš. Nikomu by ani nenapadlo jazdiť na bicykli v prilbe. Hrôza!
Celé hodiny sme skladali rôzne vozítka z dosky a koliesok od kočíkov a až keď sme sa rútili z kopca, spomenuli sme si, že na nich nemáme brzdu.
Až keď sme týmto spôsobom niekoľkokrát vleteli do tŕnistých kríkov šípok, zistili sme, že bez bŕzd to nie je ono. Z domu sme odchádzali ráno a po škole sme sa hrali niekde vonku.
Domov sme sa vracali, keď sa rozsvietili prvé lampy. Celý deň nikto nevedel, kde sme.
Mobily neexistovali
Všetko bolo úplne iné
Občas sme sa porezali, zlomili si nohu alebo vykopli zub, ale nikto na nikoho nesúdil. Jednoducho sa to stalo.
Nikomu by ani nenapadlo, že by to nebola len a len naša vina. Pamätáte si? A koľkokrát sme sa pobili a nosili modriny! Lenže sme si ich nevšímali.
Vyjedali sme buchty, lízali zmrzlinu a napájali sa limonádou, ale nikto z nás z toho nepribral, pretože sme stále niekde behali a hrali sa.
Z jednej fľaše pilo „iks“ ľudí a nikto z toho rozhodne neonemocnel. Nemali sme PlayStation, počítače, 165 kanálov satelitnej televízie, cédečka, mobily, tablety ani Internet.
Ako sme to vôbec mohli prežiť?
Na filmy sme chodievali k tomu, kto mal doma televízor – vtedy neexistovali videokazety. Zato sme mali kamarátov. Chodili sme s nimi von.
Jazdili sme na bicykloch, hádzali vetvičky do prúdu potoka alebo riečky, stavali sme rybníčky a hrádze z blata, hrali sa na naháňačku, posedávali sme na lavičkách v parku alebo na zábradlí pri škole a rozprávali sa o všeličom.
Keď sme s niekým chceli hovoriť, jednoducho sme za ním išli, zazvonili alebo zaklopali, otvorili dvere … Hneď!
Bez súhlasu, bez sprevádzania, bez ochrany!
Sami v tom krutom a nebezpečnom svete!
Hrali sme vybíjanú s loptou alebo hokej s hokejkami a starými teniskami, zvonili pri cudzích zvončekoch, chodili sme na jablká a hrušky do cudzích záhrad, čerešne sme prehltli aj s kôstkami a tie kôstky nám zázračne v bruchu nezačali rásť. Každý sa skúsil aspoň raz prihlásiť do futbalového mužstva alebo na hokej, dievčatá na gymnastiku… nie každý sa tam dostal.
Učili sme sa vyrovnať sa so sklamaním. Naše činy boli naše. Boli sme pripravení niesť následky. Nebolo sa za koho schovať.
Naše pokolenie dalo svetu mnoho ľudí schopných riskovať, zvládať problémy a tvoriť niečo, čo tu ešte nebolo, čo ešte neexistovalo.
Mali sme možnosť voľby, právo na riziko a neúspech, mali sme zodpovednosť a naučili sme sa s tým všetkým zaobchádzať.
