Obsah článku
V detstve sme jazdili v autách bez bezpečnostných pásov a airbagov. Fľaštičky s liekmi nemali bezpečnostné uzávery, dvere často neboli zamknuté a skrine sa vôbec nezamykali.
Z jednej fľaše pilo aj niekoľko ľudí a určite z toho nikto neonemocnel.
Nemali sme playstation, počítače, 165 kanálov satelitnej televízie, cédečka, mobily, tablety ani Internet.
Filmy sme chodili pozerať k tomu, kto mal doma televízor – žiadne videokazety vtedy tiež neboli. Zato sme mali kamarátov.
Chodili sme s nimi von. Jazdili sme na bicykloch, hádzali vetvičky do prúdu potoka alebo riečky, stavali mláčky a hrádze z blata, hrali sme sa na naháňačku, posedávali sme na lavičkách v parku alebo na zábradlí pri škole a rozprávali sa o všetkom možnom.
Keď sme s niekým chceli hovoriť, jednoducho sme za ním išli, zazvonili alebo zaklopali, otvorili dvere … hneď!
Bez dovolenia, bez sprievodu, bez ochrany! Sami v tom krutom a nebezpečnom svete!
Ako sme to vôbec mohli prežiť? Hrali sme vybíjanú s loptou alebo hokej s hokejkami a starými teniskami, zvonili sme na cudzie zvončeky, chodili sme po jablká a hrušky do cudzích záhrad, čerešne sme zjedli i s kôstkami a tie kôstky nám, ku prekvapeniu, v bruchu nezačali rásť. Každý sa aspoň raz pokúsil zapísať do futbalového mužstva alebo na hokej, dievčatá do gymnastiky … nie každý sa tam dostal.
Učili sme sa vyrovnať sa so sklamaním. Naše činy boli naše. Boli sme pripravení niesť následky. Nebolo sa za koho schovať.
Naša generácia dala svetu veľa ľudí schopných riskovať, zvládať problémy a tvoriť niečo, čo tu ešte nebolo, čo ešte neexistovalo. Mali sme možnosť voľby, právo na riziko a neúspech, mali sme zodpovednosť a naučili sme sa s tým všetkým narábať.
