Obsah článku
Eva Krížiková zomrela 31. marca 2020 vo veku 85 rokov. Za sebou zanechala desaťročia práce na javisku Slovenského národného divadla, stovky televíznych a rozhlasových rolí a niečo, čo sa nedá nacvičiť – schopnosť rozosmiať človeka práve vtedy, keď to najviac potrebuje. Jej smrť zasiahla divákov, ktorí ju poznali z generácie na generáciu.
Evička z Rače, ktorej prezývka sa ukázala ako prorocká
Herecký talent sa u Evy Krížikovej prebudil skôr, než vstúpila do akejkoľvek školy. Vyrastala v Rači a pochádzala z rodiny, kde herectvu nikto nehorel. Napriek tomu si malá Evička vymyslela vlastný svet – hrala sa na niekoho iného, premenila sa pred očami susedov a tí si to veľmi rýchlo všimli. Dali jej prezývku, ktorá sa neskôr ukázala ako výstižná predpoveď celého jej života.
Cesta od detských hier po profesionálne javisko nebola náhodná. Krížiková vybudovala kariéru, ktorá ju priviedla až do SND, kde pôsobila dlhé roky ako jedna z výrazných tvárí slovenského herectva.
Temperamentný pár spojený rovnakým zmyslom pre humor
Súkromný život Evy Krížikovej bol neoddeliteľne spätý s hercom, operným spevákom a výtvarníkom Františkom Zvaríkom. Dvaja ľudia s rovnakým temperamentom a rovnakým zmyslom pre humor – to bol základ vzťahu, ktorý ich držal spolu. Spájala ich aj dcéra Barbora a každodenná realita hereckej rodiny, ktorá nikdy nebýva taká jednoduchá, ako vyzerá zvonku.
Život medzi skúškami, predstaveniami a natáčaniami si vyžadoval nielen talent, ale aj silu vydržať v tom spoločne. A to Krížikovej s Zvaríkom zjavne nechýbalo.
Komediálny talent, za ktorým sa skrývala iná túžba
Publikum si Evu Krížikovú pamätá predovšetkým ako temperamentnú komičku – ženu, ktorá dokázala jediným pohybom alebo pohľadom rozosmiať celú sálu. Ona sama však dobre vedela, že v nej sedí aj niečo iné. Za roky kariéry sa nevzdala túžby ukázať, že jej herecký register siaha ďalej než k smiechu. Práve toto napätie medzi tým, čo od nej publikum čakalo, a tým, čo sama chcela skúsiť, robilo z Krížikovej interpretku s hĺbkou.
Na javisku SND zostala až do roku 2015. Viac než polstoročie na profesionálnom javisku – to nie je číslo, za ktorým stojí len talent. Je za ním húževnatosť.
Chvíľa, ktorej sa každý herec bojí
Posledné roky kariéry poznačilo zdravie. Prišiel moment, na ktorý spomínajú aj tí, čo pri ňom stáli – moment, ktorý si žiadny herec nechce zažiť. Herec František Kovár opísal, čo sa stalo počas skúšok inscenácie Kvarteto s Emilom Horváthom: „Prišla, povedala: ‚Vieš čo, už to viem.‘ Postavila sa na to javisko a… nič. Tak to bolo také, vedeli sme, že je zle.“
Bola to chvíľa tichá a zároveň nesmierne ťažká. Kolegovia pochopili bez slov, čo to znamená.
Emil Horváth na tú situáciu spomína s úctou: „Ja si veľmi cením aj jednu vec, že pokiaľ na človeka toto príde, že to vlastne spozná sám a vie si povedať, že tá kapitola je uzavretá.“ Prirovnal to k podobnému momentu, ktorý zažil so svojím otcom – a práve preto mu to zostalo tak hlboko v pamäti.
Herec Jozef Vajda zase pomenoval, prečo je takéto rozhodnutie pre herca jedno z najťažších: „Je to veľmi ťažké pre herca povedať si, že ja už odchádzam, ja už na to nemám. Nie že na to nemám, ale už mi tá hlava tak nefunguje. Každý z nás si hovorí, že keď sa mi to stane, tak ma odtiaľ vykopnite. Ale veľmi ťažké je povedať kolegovi: Nechaj to tak. To sú veľmi citlivé veci.“
Dlaždica na chodníku slávy a dokumentárny portrét
V Bratislave po Eve Krížikovej zostala dlaždica na chodníku slávy – miesto, kde sa ľudia zastavujú a spomínajú. Jej príbeh od detstva v Rači cez partnerský život s Františkom Zvaríkom až po posledné roky na javisku zachytáva štvrtá epizóda dokumentárneho cyklu Radosť zo života. STVR ju uvedie v nedeľu 27. septembra 2026 o 20:10 na Dvojke, kde televízia oslavuje 70. výročie svojho vysielania.
Odkaz Evy Krížikovej neostáva len v archívoch. Ostáva v ľuďoch, ktorí si pri jej pohľade alebo vete dodnes zasmejú – a to je presne to, čo ona celý život chcela.


