Obsah článku
Keď som mala 30, 40 alebo 50 rokov, verila som, že staroba bude pokojnou etapou života plnou odpočinku a radosti. Realita však nie je taká ideálna, ako som si predstavovala. A hoci sa snažím žiť pozitívne, niektoré veci ma dnes, v 73 rokoch, naozaj bolia a uberajú mi radosť zo života. Možno sa v tom nájdete tiež. Možno to cítite podobne. A možno práve o tom treba začať hovoriť nahlas.
Osamelosť
Priatelia postupne odchádzajú, deti majú svoje životy a povinnosti. Často mám pocit, že som zrazu navyše. Osamelosť je tichý nepriateľ staroby, ktorý človeku dokáže ublížiť oveľa viac než čokoľvek iné.
Zhoršujúce sa zdravie
Bolesť kĺbov, únava, slabší zrak, lekári a menej energie než predtým. Zdravie je dar, ktorý si najviac uvedomíme až vo chvíli, keď oň začíname prichádzať.
Finančné obmedzenia
Mala som pocit, že si našetrím dosť. Ale inflácia, lieky, nákupy aj nečakané výdavky vedia poriadne zaskočiť. Je ťažké užívať si život, keď musíte prepočítavať každú korunu.
Technológie ma desia a zneisťujú
Svet je dnes niekde inde. Všade počítač, telefón, aplikácie. To, čo bývalo jednoduché, je dnes komplikované a stresujúce. Človek sa bojí urobiť chybu a byť za ňu potrestaný.
Nedostatok úcty od mladších
Kedysi bola úcta k seniorom samozrejmosťou. Dnes mám mnohokrát pocit, že starších ľudí zaujíma len málokoho. A že ich skúsenosti nikoho nezaujímajú.
Príliš rýchly svet okolo mňa
Všetko sa rúti obrovskou rýchlosťou. Nie je čas na pokoj, spomalenie, pohodu. Vyrástla som v dobe, keď sa žilo úplne inak – pomalšie, ľudsky, prirodzene.
Strata blízkych ľudí
Smrť je vo vyššom veku častým hosťom. Prichádzam o ľudí, ktorí tvorili môj svet. Každý odchod bolí a zanecháva prázdno, ktoré sa už ničím nedá zaplniť.
Pocit zbytočnosti
Keď som bola mladšia, mala som pocit dôležitosti. Dnes mám niekedy pocit, že moje skúsenosti už nikto nepotrebuje a že staroba pre okolie stráca hodnotu.
Obmedzená mobilita
Stačí obyčajná prechádzka a je z toho náročná úloha. Napriek tomu túžba spoznávať svet, vidieť nové veci a žiť aktívne stále vo vnútri existuje, len telo už tak neslúži.
Strach z budúcnosti
Čo príde ďalej? Budem chorá? Budem odkázaná na ostatných? Nevedomosť je ťažká a mnohokrát veľmi desivá.
Záver
Hoci staroba prináša mnoho výziev, snažím sa hľadať malé radosti a vážiť si momenty, ktoré mám. Vnúčatá, príroda, kniha, šálka čaju, obyčajný pekný deň – to všetko môže byť dôvodom na úsmev. Ak sa v tom spoznávate, nie ste v tom sami. Hovorme o tom. Zdieľajme. Buďme si navzájom oporou.
